Verbes

Les verbes expriment un processus, une action ou l’état de personnes, d’animaux ou de choses.

On les classe en :

Selon le sens :

qui ont un sens complet
- d’action
  - réfléchis
    česať sa, umyť sa, učiť sa
  - non réfléchis
    čítať, písať, hovoriť, cestovať
- d’état
  - réfléchis
    tešiť sa, báť sa, cítiť sa
  - non réfléchis
    rásť, ochorieť, kvitnúť
auxiliaires
chcieť, smieť, môcť, vedieť, mať (=mať povinnosť), byť (=existovať), začať, prestať, stať sa...

Les verbes d’action se divisent en :

avec objet
- transitifs
  čítať (knihu), variť (polievku), kúpiť (dom)
- intransitifs
  rozprávať sa (s bratom), pripravovať sa (na vyučovanie)
sans objet
plakať, sedieť, cestovať

Selon l’aspect :

perfectifs
napísať, prečítať, dojesť, dopiť
imperfectifs
písať, čítať, jesť, piť

Selon la réflexivité :

réfléchis
tešiť sa, báť sa, usmievať sa, ponáhľať sa
non réfléchis
kresliť, rásť, myslieť, chodiť

Conjugaison des verbes

Les verbes ont une terminaison différente à chaque personne du singulier et du pluriel. Il existe plusieurs conjugaisons — des groupes de verbes avec les mêmes terminaisons qui ont un verbe modèle selon lequel on conjugue les autres verbes du groupe.

En slovaque, on distingue trois temps : présent (píše), passé (písal) et futur (bude písať).

	Présent
	Singulier			Pluriel
Infinitif	1. personne	2. personne	3. personne	1. personne	2. personne	3. personne	2. personne du singulier, impératif	3. personne du singulier, passé
br-ať	ber-iem	-ieš	-ie	-ieme	-iete	-ú	ber!	br-al
chudn-úť	chudn-em	-eš	-e	-eme	-ete	-ú	chudn-i!	chud-ol
chyt-ať	chyt-ám	-áš	-á	-áme	-áte	-ajú	chyt-aj!	chyt-al
čes-ať	češ-em	-eš	-e	-eme	-ete	-ú	češ!	čes-al
hyn-úť	hyn-iem	-ieš	-ie	-ieme	-iete	-ú	hyň!	hyn-ul
krič-ať	krič-ím	-íš	-í	-íme	-íte	-ia	krič!	krič-al
nies-ť	nes-iem	-ieš	-ie	-ieme	-iete	-ú	nes!	nies-ol
prac-ovať	prac-ujem	-uješ	-uje	-ujeme	-ujete	-ujú	prac-uj!	prac-oval
rob-iť	rob-ím	-íš	-í	-íme	-íte	-ia	rob!	rob-il
rozum-ieť	rozum-iem	-ieš	-ie	-ieme	-iete	-ejú	rozum-ej!	rozum-el
tr-ieť	tr-iem	-ieš	-ie	-ieme	-iete	-ú	tr-i!	tr-el
vid-ieť	vid-ím	-íš	-í	-íme	-íte	-ia	viď!	vid-el
ž-ať	žn-em	-eš	-e	-eme	-ete	-ú	žn-i!	ža-l
žu-ť	žu-j-em	-eš	-e	-eme	-ete	-ú	žu-j!	žu-l

Verbes utiles :

byť (être)

Singulier	Pluriel
ja som	my sme
ty si	vy ste
on/ona/ono je	oni/ony sú

bývať (habiter)

Singulier	Pluriel
ja bývam	my bývame
ty bývaš	vy bývate
on/ona/ono býva	oni/ony bývajú

volať sa (s’appeler)

Singulier	Pluriel
ja sa volám	my sa voláme
ty sa voláš	vy sa voláte
on/ona/ono sa volá	oni/ony sa volajú

mať (avoir)

Singulier	Pluriel
ja mám	my máme
ty máš	vy máte
on/ona/ono má	oni/ony majú

hovoriť (parler)

Singulier	Pluriel
ja hovorím	my hovoríme
ty hovoríš	vy hovoríte
on/ona/ono hovorí	oni/ony hovoria

mať sa (aller, se porter)

Singulier	Pluriel
ja sa mám	my sa máme
ty sa máš	vy sa máte
on/ona/ono sa má	oni/ony sa majú

Tutoiement et vouvoiement

En slovaque, on distingue deux formes pour s’adresser aux gens :

tutoiement : forme utilisée entre amis, connaissances, enfants, dans la famille, entre étudiants à l’école, etc. (communication informelle) ;
vouvoiement : forme de politesse utilisée dans la communication entre personnes qui ne se connaissent pas, adultes, par les élèves pour s’adresser aux professeurs, dans les bureaux, dans les magasins, etc. (communication formelle).

Tutoiement - „`ty`“

Rozumieš/hovoríš po slovensky? (ty)
Áno, rozumiem/hovorím po slovensky, ale ešte nie veľmi dobre. (ja)

Vouvoiement - „`vy`“

Rozumiete/hovoríte po slovensky? (vy)
Áno, rozumiem/hovorím po slovensky, ale veľmi málo. (ja)
Prajete si ešte niečo? (vy)
Nie, ďakujem. (ja)

Verbes de modalité

Les verbes de modalité expriment la volonté, la nécessité ou la possibilité d’effectuer l’action. Ils font partie des verbes les plus utilisé

chcieť (vouloir)

Singulier	Pluriel
ja chcem	my chceme
ty chceš	vy chcete
on / ona / ono chce	oni / ony chcú

smieť (pouvoir, avoir l’autorisation)

Singulier	Pluriel
ja smiem	my smieme
ty smieš	vy smiete
on / ona / ono smie	oni / ony smú

môcť (pouvoir)

Singulier	Pluriel
ja môžem	my môžeme
ty môžeš	vy môžete
on / ona / ono môže	oni / ony môžu

musieť (devoir)

Singulier	Pluriel
ja musím	my musíme
ty musíš	vy musíte
on / ona / ono musí	oni / ony musia

mať (avoir, avoir l’obligation)

Singulier	Pluriel
ja mám	my máme
ty máš	vy máte
on / ona / ono má	oni / ony majú

vedieť (savoir)

Singulier	Pluriel
ja viem	my vieme
ty vieš	vy viete
on / ona / ono vie	oni / ony vedia

Le verbe de modalité smieť (pouvoir, avoir l’autorisation)

Smieme ísť von?	Puis-je aller dehors ?
Smiem vám ponúknuť kávu?	Puis-je vous offrir un café ?
Smiem sa hrať s ostatnými?	Puis-je jouer avec les autres ?

Le verbe smieť s’utilise souvent à la place de l’impératif ((ne)smieť + infinitif du verbe concerné) :

Nechoď tak ďaleko! Nesmieš chodiť tak ďaleko!	Ne va pas si loin ! Tu ne dois pas aller si loin !
Nerob neporiadok! Nesmieš robiť neporiadok!	Ne mets pas le désordre ! Tu ne dois pas mettre le désordre !
Nenič hračky! Nesmieš ničiť hračky!	N’abîme pas les jouets ! Tu ne dois pas abîmer les jouets !

Le verbe de modalité mať (avoir, mais dans ce sens : avoir l’obligation)

Le verbe de modalité mať (devoir) se conjugue comme quand il signifie « avoir ».

Čo mám robiť?	Que dois-je faire ?
Dnes máš upratovať ty.	Aujourd’hui c’est toi qui dois faire le ménage.

Il s’utilise souvent au conditionnel :

Mal by si jesť veľa ovocia a zeleniny.	Tu devrais manger beaucoup de fruits et de légumes.
Mali by sme už ísť.	Nous devrions y aller.
Čo by som mal urobiť?	Que devrais-je faire ?
Mal by si dlhšie spať.	Tu devrais dormir plus longtemps.
Mali by ste sa učiť.	Vous devriez étudier.
Mal by si sa sústrediť.	Tu devrais te concentrer.

Passé

Le passé des verbes est formé à partir de l’infinitif. On enlève la terminaison -ť et on ajoute -l.

`písať`	`on` `písal`
`čítať`	`on` `čítal`
`brať`	`on` `bral`
`robiť`	`on` `robil`
`vidieť`	`on` `videl`^*
`rozumieť`	`on` `rozumel`^*
`niesť`	`on` `niesol` ^{ie → e), ou une voyelle (par exemple o) peut s’intercaler pour faciliter la prononciation.">?}

`ON`	`muž` `písal`	`ONI`	`muži` `písali`
`ONA`	`žena` `písala`	`ONY`	`ženy` `písali` `deti` `písali`
`ONO`	`dieťa` `písalo`	`ONY`	`ženy` `písali` `deti` `písali`

À la première et la deuxième personne, on ajoute à cette forme le verbe byť (être) :

`JA`	(`ja`) `som` `písal`/`písala`	`MY`	(`my`) `sme` `písali`
`TY`	(`ty`) `si` `písal`/`písala`	`VY`	(`vy`) `ste` `písali`
`ON`	(`muž`) `písal`	`ONI`	(`muži`) `písali`
`ONA`	(`žena`) `písala`	`ONY`	(`ženy`) `písali`
`ONO`	(`dieťa`) `písalo`	`ONY`	(`deti`) `písali`

Pour le verbe byť (être) :

`JA`	(`ja`) `som` `bol`/`bola`	`MY`	(`my`) `sme` `boli`
`TY`	(`ty`) `si` `bol`/`bola`	`VY`	(`vy`) `ste` `boli`
`ON`	(`muž`) `bol`	`ONI`	(`muži`) `boli`
`ONA`	(`žena`) `bola`	`ONY`	(`ženy`) `boli`
`ONO`	(`dieťa`) `bolo`	`ONY`	(`deti`) `boli`

Négation

`JA`	(`ja`) `som` `nebol`/`nebola`	`MY`	(`my`) `sme` `neboli`
`TY`	(`ty`) `si` `nebol`/`nebola`	`VY`	(`vy`) `ste` `neboli`
`ON`	(`muž`) `nebol`	`ONI`	(`muži`) `neboli`
`ONA`	(`žena`) `nebola`	`ONY`	(`ženy`) `neboli`
`ONO`	(`dieťa`) `nebolo`	`ONY`	(`deti`) `neboli`

Futur

Pour le verbe byť (être) :

`ja` `budem`	`my` `budeme`
`ty` `budeš`	`vy` `budete`
`on`/`ona`/`ono` `bude`	`oni`/`ony` `budú`

Négation ( nebyť )

`ja` `nebudem`	`my` `nebudeme`
`ty` `nebudeš`	`vy` `nebudete`
`on`/`ona`/`ono` `nebude`	`oni`/`ony` `nebudú`

Futur des verbes imperfectifs

Le futur de ces verbes se forme de manière très simple :

futur de byť (être) + infinitif	nebyť + infinitif
`budem` `písať`	`nebudem` `písať`
`budem` `robiť`	`nebudem` `robiť`
`budem` `sa` `kúpať`	`nebudem` `sa` `kúpať`
`budem` `jesť`	`nebudem` `jesť`

Attention ! Le verbe ísť (ja idem, ty ideš...) est imperfectif. Cependant, le future de ísť est ja pôjdem, ty pôjdeš, my pôjdeme, etc. Sa négation est : nejsť (ja nejdem, ty nejdeš...), au futur : ja nepôjdem, ty nepôjdeš, etc.

Futur des verbes perfectifs

Les verbes perfectifs expriment déjà le futur. Pour cette raison, ils n’ont pas de forme au présent.

ja robím (imperfectif)
ja urobím (perfectif) — futur (bien qu’on n’utilise pas budem, budeš…)

Verbe imperfectif (infinitif)	Présent	Futur	Verbe perfectif (infinitif)	Présent	Futur
`jesť`	`ja` `jem`	`ja` `budem` `jesť`	`dojesť`	-	`ja` `dojem`
`piť`	`ja` `pijem`	`ja` `budem` `piť`	`dopiť`	-	`ja` `dopijem`
`čítať`	`ja` `čítam`	`ja` `budem` `čítať`	`prečítať`	-	`ja` `prečítam`
`platiť`	`ja` `platím`	`ja` `budem` `platiť`	`zaplatiť`	-	`ja` `zaplatím`

Impératif

L’impératif se forme à partir de la troisième personne du pluriel.

Infinitif	Présent	Tutoiement (`ty`)	Vouvoiement (`vy`)	1. personne pl. (`my`)
`čítať`	`oni`/`ony` `čítajú`	(`ty`) `čítaj`!	(`vy`) `čítajte`!	(`my`) `čítajme`!
`hovoriť`	`oni`/`ony` `hovoria`	(`ty`) `hovor`!	(`vy`) `hovorte`!	(`my`) `hovorme`!
`hrať`	`oni` `hrajú`	(`ty`) `hraj`!	(`vy`) `hrajte`!	(`my`) `hrajme`!
`uspávať`	`oni` `uspávajú`	`uspávaj`!	`uspávajte`!	`uspávajme`!
`stavať`	`oni` `stavajú`	`stavaj`!	`stavajte`!	`stavajme`!
skákať	`oni` `skáču`	`skáč`!	`skáčte`!	`skáčme`!
`skladať`	`oni` `skladajú`	`skladaj`!	`skladajte`!	`skladajme`!

Impératif du verbe byť (être) :

ty buď!	sois
my buďme!	soyons
vy buďte!	soyez

Par exemple :

Infinitif	Tutoiement (`ty`)	Vouvoiement (`vy`)	1. personne pl. (`my`)
`otvoriť` `ústa`	`otvor` `ústa`!	`otvorte` `ústa`!	`otvorme` `ústa`!
`zhlboka` `dýchať`	`zhlboka` `dýchaj`!	`zhlboka` `dýchajte`!	`zhlboka` `dýchajme`!
`piť` `čaj`	`pi` `čaj`!	`pite` `čaj`!	`pime` `čaj`!
`jesť` `vitamíny`	`jedz` `vitamíny`!	`jedzte` `vitamíny`!	`jedzme` `vitamíny`!
`užívať` `lieky`	`užívaj` `lieky`!	`užívajte` `lieky`!	`užívajme` `lieky`!
`prísť` `na` `kontrolu`	`príď` `na` `kontrolu`!	`príďte` `na` `kontrolu`!	`príďme` `na` `kontrolu`!

Conditionnel

Il permet d’exprimer une condition sous laquelle l’action a lieu ou pourrait avoir lieu. On le forme très simplement : on ajoute au passé du verbe la particule by :

Présent	Passé	Conditionnel
`Píšem` `list`. (J’écris une lettre.)	`Písal` `som` `list`. (J’écrivais une lettre.)	`Písal` `by` `som` `list`. (J’écrirais une lettre.)
`Mám` `čas`. (J’ai du temps.)	`Mal` `som` `čas`. (J’avais du temps.)	`Mal` `by` `som` `čas`. (J’aurais du temps.)

Il s’utilise le plus souvent dans des phrases complexes avec la conjonction de subordination keby (« si ») :

Písal by som list, keby som mal čas.	J’écrirais une lettre si j’avais le temps.
Keby som chcel, išiel by som do kina.	Si je voulais, j’irais au cinéma.

Attention :

Písal by som list, keby ~~by~~ som mal čas.
Keby ~~by~~ som chcel, išiel by som do kina.

La conjonction keby est toujours suivie du passé.

Participe actif

Chlapec píše vetu.
(práve teraz) píšuci chlapec
le garçon qui écrit (en ce moment)

Le participe actif se forme à partir de la troisième personne du pluriel (oni/ony píšu) auquel un ajoute le suffixe -ci/ca/ce : píšuci/. Il a la forme d’un adjectif et se décline comme cudzí.

Infinitif	Présent	Participe actif
`čítať`	`oni` `čítajú`	`čítajúci` `žiak` (= `žiak`, `ktorý` `práve` `číta`) l’élève qui lit (« lisant »)
`tancovať`	`oni` `tancujú`	`tancujúce` `deti` (= `deti`, `ktoré` `práve` `tancujú`) les enfants qui dansent (« dansants »)
`robiť`	`oni` `robia`	`robiaci` `muž` (= `muž`, `ktorý` `práve` `robí`) l’homme qui fait (« faisant »)
`nevidieť`	`oni` `nevidia`	`nevidiaci` `človek` (= `človek`, `ktorý` `nevidí`, `je` `slepý`) l’homme aveugle (« non voyant »)

ON	`ten` `spievajúci` `muž`	ONI	`tí` `spievajúci` `muži`
ONA	`tá` `spievajúca` `žena`	ONY	`tie` `spievajúce` `ženy` `tie` `spievajúce` `deti`
ONO	`to` `spievajúce` `dieťa`	ONY	`tie` `spievajúce` `ženy` `tie` `spievajúce` `deti`

Participe passif

Chlapec píše vetu.
(práve teraz) písaná veta
La phrase (en train d’être) écrite

Le participe passif est formé en retirant de l’infinitif (par exemple písať) la terminaison -ť et en ajoutant -ný (pour certains verbes -ený ou -tý) : písaný.

`písať` - `písaný`	`písaná` `veta`
`čítať` - `čítaný`	`čítaná` `kniha`
`volať` - `volaný`	`volané` `číslo`
`robiť` - `robený`	`robená` `práca`
`kúpiť` - `kúpený`	`kúpené` `mlieko`
`kresliť` - `kreslený`	`kreslený` `obrázok`
`ukryť` - `ukrytý`	`ukryté` `deti`
`umyť` - `umytý`	`umyté` `jablko`
`zaľúbiť` `sa` - `zaľúbený`	`zaľúbený` `Tomáš`

Tous les participes passifs se déclinent comme des adjectifs selon le modèle pekný.

ON	`ten` `zaľúbený` `muž`	ONI	`tí` `zaľúbení` `muži`
ONA	`tá` `čítaná` `kniha`	ONY	`tie` `čítané` `knihy` `tie` `volané` `čísla`
ONO	`to` `volané` `číslo`	ONY	`tie` `čítané` `knihy` `tie` `volané` `čísla`

Verbes transitifs et intransitifs

Les verbes sont divisés en deux catégories :

Transitifs : ce sont les verbes qui peuvent avoir un objet direct (exprimé à l’accusatif, sans préposition).
- Žiak píše úlohu.
- Eva číta knihu.
- Nemám čas.
- Vidím moju sestru.
- Poznáš ju?
Intransitifs : ce sont les verbes qui ne peuvent pas avoir d’objet direct, mais peuvent avoir des objets exprimés avec une préposition (suivie de l’accusatif ou d’un autre cas).
- Rozprávame sa o prázdninách.
- Žiak sa pripravuje na vyučovanie.

Verbes perfectifs et imperfectifs

La plupart des verbes slovaques peuvent avoir deux formes : perfective (l’action est terminée) et imperfective (l’action est en cours, elle n’est pas terminée). Par exemple :

`umyť` `sa` (perfectif)	`umývať` `sa` (imperfectif)
`učesať` `sa` (perfectif)	`česať` `sa` (imperfectif)
`obliecť` `sa` (perfectif)	`obliekať` `sa` (imperfectif)

Imperfectifs : on ne sait pas si l’action exprimée par ces verbes est terminée ou si elle continue ou se répète.

`Jano` `čítal` `knihu`.	On ne sait pas s’il a déjà lu tout le livre ou s’il va continuer à le lire.
`Jano` `jedol` `halušky`.	On ne sait pas s’il a tout mangé ou s’il va continuer à manger.
`Jano` `písal` `list`.	On ne sait pas si la lettre est terminée ou si Jano va la continuer.

Perfectifs : l’action exprimée est terminée. La plupart de ces verbes sont formés à l’aide d’un préfixe.

`Jano` `prečítal` `knihu`.	Il a lu tout le livre, l’action est terminée.
`Jano` `dojedol` `halušky`.	Il a fini son assiette — il ne mangera plus, les halušky// ont tous été mangés.
`Jano` `napísal` `list`.	Il a écrit — il n’écrira plus, la lettre est terminée.

čítať - dočítať
jesť - dojesť
písať - dopísať, napísať
...

Exemples :

imperfectif	perfectif
`obliekať` `sa`	`obliecť` `sa`
`vyzliekať` `sa`	`vyzliecť` `sa`
`obúvať` `sa`	`obuť` `sa`
`vyzúvať` `sa`	`vyzuť` `sa`
`písať`	`napísať`
`pýtať` `sa`	`opýtať` `sa`
`jesť`	`dojesť`
`raňajkovať`	`doraňajkovať`
`učiť` `sa`	`naučiť` `sa`
`robiť`	`urobiť`
`hľadať`	`nájsť`
`brať`	`vziať`
`zarábať`	`zarobiť`
`platiť`	`zaplatiť`
`čítať`	`prečítať`
`kupovať`	`kúpiť`
`predávať`	`predať`
`dávať`	`dať`
`študovať`	`vyštudovať`
`klásť`	`položiť`
`vstávať`	`vstať`
`upratovať`	`upratať`
`uspávať`	`uspať`

Note : vous n’êtes pas obligé d’apprendre les formes de tous les verbes. Choisissez celles dont vous avez besoin et que vous rencontrez le plus souvent. Pour les autres verbes, vous trouverez facilement la forme perfective/imperfective dans le dictionnaire.

Différence entre `ísť` et `chodiť`

ísť - une fois
chodiť - plusieurs fois, de manière répétée, régulièrement, souvent

`Kde` `je` `Jano`? `Išiel` `do` `školy`.	maintenant, une fois
`Na` `akú` `školu` `chodí` `Jano`? `Chodí` `na` `strednú` `školu`.	quelle école il fréquente

Chodíte často na Slovensko? Nie, teraz ideme prvýkrát.
Ako často chodíš do zahraničia?
Chodíš stále na tú istú školu?
Kam ideš? Idem do kina. Chceš ísť so mnou?
Chodíte radi na koncerty?

Le futur de ces deux verbes est formé différemment.

Ja idem zajtra do školy.	Je vais à l’école demain.
Ja pôjdem zajtra do školy.	J’irai à l’école demain.

Ja chodím na strednú školu.	Je vais (régulièrement) à l’école secondaire.
Ja budem chodiť na strednú školu.	Je vais aller (régulièrement) à l’école secondaire.

Fait intéressant :

Chceš ísť so mnou?	Veux-tu aller avec moi ?
Chceš so mnou chodiť?	Veux-tu sortir (avoir une relation) avec moi ?

Faites donc bien attention à la différence entre ces deux mots.