Späť na obsah

O jazyku

Slovenské nárečia predstavujú dorozumievací prostriedok autochtónneho obyvateľstva príslušných nárečových oblastí v každodennom spoločenskom a pracovnom styku s najbližším okolím. Slovenské nárečia sa doteraz dedia z generácie na generáciu v ústnej podobe, hoci aj tu dochádza v porovnaní s minulosťou k procesu nivelizácie. Slovenské nárečia sa členia na tri základné skupiny:

Územné členenie slovenských nárečí

a) Západoslovenské nárečia

Západoslovenské nárečia sú rozšírené v trenčianskej, nitrianskej, trnavskej, myjavskej oblasti a v ďalších regiónoch.

  1. Hornotrenčianske nárečia
  2. Dolnotrenčianske nárečie
  3. Považské nárečie
  4. Stredonitrianske nárečia
  5. Dolnonitrianske nárečia
  6. Nárečia trnavského okolia
  7. Záhorské nárečie
b) Stredoslovenské nárečia

Stredoslovenskými nárečiami sa hovorí v regiónoch Liptov, Orava, Turiec, Tekov, Hont, Novohrad, Gemer a vo zvolenskej oblasti.

  1. Liptovské nárečia
  2. Oravské nárečia
  3. Turčianske nárečie
  4. Hornonitrianske nárečia
  5. Zvolenské nárečia
  6. Tekovské nárečia
  7. Hontianske nárečie
  8. Novohradské nárečia
  9. Gemerské nárečia
c) Východoslovenské nárečia

Východoslovenské nárečia možno nájsť v regiónoch Spiš, Šariš, Zemplín a Abov.

  1. Spišské nárečia
  2. Abovské nárečia
  3. Šarišské nárečia
  4. Zemplínske nárečie
  5. Sotácke nárečia
  6. Užské nárečia
  7. Oblasť goralských nárečí
  8. Oblasť ukrajinských nárečí
  9. Nárečovo rôznorodé oblasti
  10. Oblasť maďarských nárečí

Tieto skupiny sa ďalej bohato a pestro členia („Čo dedina, to reč iná“), pričom členitosťou sa nárečia vyznačujú predovšetkým v hornatých oblastiach. Práve hornatosť krajiny spôsobovala v minulosti istú (rečovú) izolovanosť obyvateľstva v rámci jednotlivých žúp. Pod tieto špecifiká sa podpísalo ďalej aj prevrstvovanie a migrácia obyvateľstva, kolonizácie, miešanie odlišných nárečových typov, pôsobenie susedných slovanských i neslovanských jazykov, zmeny v zamestnaní obyvateľstva a pod. Podľa povahy nárečí a výskytu jednotlivých charakteristických javov možno zaradiť do uvedených skupín aj slovenské nárečia v Maďarsku, Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku, Bulharsku a v iných krajinách, kam sa v minulosti presídlili veľké kompaktné skupiny. Pri menšom počte starých písomných pamiatok sú slovenské nárečia základným prameňom slovenskej historickej gramatiky.

Západoslovenské nárečie (Lozorno)

O svadbe

Nuž ale, ke com si ho vivoliua, no tak, teda bude že jako svadba. Tak, v Malackách bívali jarmaki, tak sem si k téj svadbje, on sa visuoviu, že ked aj svadba nebude z muzikú, ale nevjesta musí bid ovjenčená. No tag musela sem do tích Malaceg ít a pokúpit si to, co nevjestička potrebuje. Žeňichovi košilu a on zas prsté ki, ja péra do vjenca a paprika a rúžički a fšelico. Poščal mi štiri koruni na papriku, lebo už mi nezbili. A to mi bude vitíkat asi po celí život, že mi poščal štiri koruni na papriku.

Tak teda došua domú, našua si kerá mi uvjeje vjenec, kerá mi šati ušije, kerá mňa teda obleče. A mňeua sem ušetreních z Rakú z repi pjecto korún. Za to sem si robiua tú svadbičku. Nakúpiua, uš cukr, pekar ňeco upékeu. Roďičú sem mňeua v Jabuoňovém, museua sem ít bez žeňícha ich volat. A šecko zestaviua si sama.

Stredoslovenské nárečie (Vyšná Boca)

Kráľ Matiaš a bača

Prišľi valasi, bača dau každímu robotu. Jeden navariu halušiek a potom si sadli gu večeri. Král museu ťie s ňimi.

Jedli, jedli a ako jedli, Maťiaž viličkou si vzau škvarku o druhího kraja, ďe bača jeu. A bača mu pac po ruki: „U ná si misí každí zo svojho kraja jesť.“ Maťiaž ňidž ňepovedau, ale nahau tak.

Keť potom král prišieu domou na svoj dvor, dau urobiď velkú hosťinu a zavolau i baču. Pekňe ho preobliekli, tag abi hosťia ňeveďeli chto je a keď už mali sadaď za stuol, Maťiaš král ho napomenú: „Vieš, čo si so mnou urobiu, ke com poblúďiu na polovački? Ak ťi to istuo ňeurobíš jednemu mojmu miňistrovi, čo tiež vždi druhímu spod úzd berie, buďeš sťaťí.“

Východoslovenské nárečie (Záhradné)

Spomienky na detstvo

No tag od maľučka, jak som bula, hej? Ja som rodzena f Sordoku. Virosla som, ta bulo... veľki valal, dvačislovi. Dva čisla buľi. A som bula najkrajša dzifka i najbriča dzifka. Bo vecej ňebulo f calim valaľe. No a potim uš som ta kuščičko začala dzifčic, pochodzila som. Britka som ňebula, šumna som ňebula, no aľe frajira som mohla mac. A hej, no ta uš, ve com dorosla, tag mi bulo ośemnac rokoch som śe vidala do Zahradneho, dakedi to bul Šedikart. No muža som dostala, on bul toten, ňe ťesar, aľe kolar. Koľesar, hej. Mala som potim dzeci...

No a tak som mala jedno, druhe, trece, štvarte, pijate, šeste, śidme, osme, dzevjate. Že som teľo. No kuščičko zme maľi źemoch, aľe to bulo slabo, tagže som muśela tote kravi chovadz na cherbece. Tak som, rano som porodzila a o tidzeň som bula v ľeśe. A tri kilometre som ňesla zajdu na sebe, ze stražu. Taku že mohla mac pejdześat kila. A tri kilometre som ju ňesla do Zahradneho a pul druha tižňa tag bulo dzifčecu. No, to bulo jedno, som śe trapila.

Nahor