Všeobecne

Slovenský jazyk je štátnym jazykom Slovenskej republiky. Po slovensky hovorí 4,5 milióna obyvateľov Slovenska, viac ako milión vysťahovalcov v USA a okolo 300 tisíc v Českej republike. Menšie rečové skupiny sa nachádzajú aj v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku, Bulharsku, Poľsku, Francúzsku, Nemecku, Belgicku, Rakúsku, Nórsku, Dánsku, Fínsku, Švédsku, Taliansku, Švajčiarsku, Holandsku, na Cypre, v Rusku a na Ukrajine, v Kirgizsku, Izraeli, Kanade, Juhoafrickej republike, Argentíne, Brazílii, v Uruguaji, v Austrálii, na Novom Zélande, vo Veľkej Británii a v niektorých ďalších krajinách. Slovenčina je známa ako „esperanto“ slovanských jazykov, vníma sa ako najzrozumiteľnejšia aj pre používateľov iných slovanských jazykov.

Hoci slovenčina sa dlhší čas vyvíjala v iných podmienok ako čeština (Slovensko sa stalo už od 11. storočia súčasťou uhorského štátu), ostala blízka češtine. Niektoré osobitosti slovenského jazyka (tvary lakeť, Česi, koncovka -m v 1. os. singuláru a i.) majú však paralelu v južnoslovanských jazykoch. Staršia slavistika ich preto označovala nie celkom presne ako juhoslavizmy v (strednej) slovenčine. Niektorými menej významnými črtami sa slovenčina stýka aj s poľštinou (predponou pre- na rozdiel od českého pro-, zachovaním spoluhlásky dz, ako aj niektorými výrazmi: teraz, pivnica). Inými charakteristikami sa zasa zbližuje s východoslovanskými jazykmi. Aj preto možno oprávnene hovoriť o „stredovom“ postavení slovenčiny v rámci slovanských jazykov.

Slovenský jazyk patrí – v rámci indoeurópskej rodiny jazykov – spolu s poľštinou, češtinou, dolnou a hornou lužickou srbčinou k západnej vetve slovanských jazykov. Jazykové, historické a archeologické fakty ukazujú, že slovenčina sa vyvíjala priamo z praslovančiny (nie cez štádium pračeskoslovenčiny). Praslovanský základ slovenčiny sa doformoval v priestore medzi Karpatmi, Dunajom a dolnou Moravou, a to v dotyku so západoslovanským areálom na západ od tohto priestoru a s východoslovanským areálom na sever a severovýchod. Do tohto priestoru prišli Slovania, predchodcovia Slovákov, v 6. storočí od juhovýchodu. Za základ slovenčiny možno pokladať rekonštruovaný jazyk veľkomoravského etnika, členený na nárečia, ale reprezentovaný aj istou kultúrnou podobou. Najbúrlivejší vývin slovenčina prekonala v 10. – 12. storočí, v 13. – 15. storočí sa predovšetkým stabilizovala. V 16. – 18. storočí sa na území Slovenska používala ako kultúrny jazyk čeština, ale aj niekoľko typov kultúrnej slovenčiny: kultúrna západoslovenčina, kultúrna stredoslovenčina a kultúrna východoslovenčina. Od konca 18. storočia sa začínajú pokusy o formovanie spisovnej slovenčiny. Anton Bernolák koncom 18. storočia založil svoju kodifikáciu na západnej kultúrnej slovenčine, ale v dôsledku zmenených spoločenských a hospodárskych podmienok nemal želateľný úspech. Ľudovít Štúr vychádzal zo stredoslovenského základu, jeho myšlienka sa veľmi skoro ujala a po istých úpravách (Martin Hattala, Michal Miloslav Hodža) trvá až dodnes. Vo vývine spisovnej slovenčiny sa zreteľne črtá bernolákovské obdobie (1787 – 1845), štúrovské obdobie (1846 – 1852), reformné obdobie (1852 – 1863), matičné a martinské obdobie (1863 – 1918), medzivojnové obdobie (1918 – 1940) a súčasné obdobie (od 2. svetovej vojny).