O jazyku

Západní Slovania, ktorí sa usídlili v oblasti dnešného Slovenska, sa jazykovo vyčlenili z praslovančiny v 10. storočí a ich jazyk sa ďalej vyvíjal v rámci jednotlivých nárečových skupín. Dôležitým krokom na tejto ceste bolo spojenie nitrianskeho kniežatstva s moravským a vytvorenie Veľkomoravskej ríše v roku 833. Osobitne významná kapitola rozvoja slovanského jazyka vtedajšieho času na tomto teritóriu bola spojená s misiou vierozvestcov Cyrila (Konštantína) a Metoda zo Solúna, ktorých poslal cisár Michal III. na požiadanie veľkomoravského kniežaťa Rastislava v r. 863 na Veľkú Moravu, aby tam šírili kresťanstvo a položili základy právneho poriadku v slovanskom jazyku. Konštantín s týmto cieľom vytvoril na základe gréckej minuskuly osobitnú abecedu zvanú hlaholika a pomocou nej preložil evanjelium a byzantskú knihu zákonov do staroslovienčiny. Od pápeža Hadriána II. dostali bratia povolenie používať nové písomníctvo ako liturgický jazyk („lingua quarta“).

Po začlenení územia dnešného Slovenska do včasnofeudálneho uhorského štátu sa na tomto teritóriu začali od 10. do 14. storočia tvoriť slovenské dialekty a základy slovenskej národnosti. Ako administratívny jazyk sa používala predovšetkým latinčina, ktorá sa uplatňovala aj ako liturgický jazyk v západnej cirkvi, pričom ako jazyk štátnej správy pretrvala až do polovice 19. storočia. Iba pri kázňach a iných pastoračných úkonoch sa od začiatku uplatňovali aj domáce jazykové útvary. V 15. storočí sa prostredníctvom husitských výprav, pôsobenia bratríckych hnutí a študentov českých univerzít začala na Slovensku presadzovať čeština, v ktorej sa objavovali slovakizmy. Prvým svedectvom tejto jazykovej situácie a týchto procesov je tzv. Žilinská kniha (1473) s textom magdeburského práva písaná v slovakizovanej češtine. Od 15. storočia popri latinčine na území dnešného Slovenska prevzala úlohu nadnárečového spisovného jazyka čeština, ktorá sa v 16. a 17. storočí stala i liturgickým jazykom slovenských protestantov a v protestantskej spisbe hrala dôležitú rolu až do 19. storočia, v istej podobe dokonca až do konca 20. storočia. Češtinu však Slováci používali od začiatku skôr len v písomnej podobe a nikdy ju nevnímali ako svoj vlastný jazyk. Koncom 18. storočia v mestách na západnom a neskôr aj strednom Slovensku začali vznikať domáce nadnárečové útvary, ktorými hovorilo meštianstvo a inteligencia. Kultúrna západoslovenčina a kultúrna stredoslovenčina sa stali bázou pre kodifikáciu Antona Bernoláka koncom 18. storočia a Ľudovíta Štúra v 40. rokoch 19. storočia. Na podklade mestského jazyka niektorých stredoslovenských miest vydal Ľudovít Štúr v roku 1846 normatívnu gramatiku Nauka reči Slovenskej, ktorá ustanovila slovenský spisovný jazyk. Táto norma po istých úpravách v podstate platí dodnes.

Po vzniku Československej republiky mierovými zmluvami a ústavou z r. 1920 bol ustanovený spoločný „československý národ“ a „československý jazyk“ s dvoma zneniami (českým a slovenským), ktorý potvrdili aj Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931. Na rozdiel od toho Matica slovenská presadzovala tzv. „matičný úzus“ s puristickými tendenciami, propagovanými najmä v časopise Slovenská reč, ktorý začal vychádzať v r. 1932. V slovenčine sa purizmus prejavoval v porovnaní s okolitými krajinami s istým oneskorením – najmä v období medzi dvoma vojnami. Slovenčina však naďalej ostala tzv. otvoreným jazykom, ktorý sa okrem domácich zdrojov obohacoval aj prostredníctvom iných jazykov. Po 2. svetovej vojne sa slovenský jazyk rozvinul do podoby, v ktorej bol schopný plniť všetky funkcie i potreby spoločnosti. V tomto období prekonal búrlivý vývoj a bol postupne opísaný a kodifikovaný na všetkých rovinách.

Pre situáciu v rámci Československa (Česko-Slovenska) bola charakteristická dvojjazykovosť a tzv. semikomunikatívnosť. Česi a Slováci vo vzájomnej komunikácii používali svoje vlastné jazyky, pričom si relatívne dobre rozumeli a dobre si rozumejú aj teraz v podmienkach samostatných štátov. Dorozumejú sa aj v súčasnosti bez väčších problémov, hoci mladšie generácie, ktoré sa jazykovo socializovali až po rozdelení bývalého Československa (Česko-Slovenska), môžu mať pri komunikácii isté ťažkosti. Vysoká úroveň vzájomného jazykového porozumenia sa udržuje aj vďaka televíznemu vysielaniu. Toto konštatovanie však platí predovšetkým pre slovenskú stranu. Slováci rozumejú českému jazyku lepšie než Česi slovenskému jazyku.

Nový míľnik vo vývine slovenčiny predstavuje rok 1989. Mnohé archaizmy a slová úzko spojené so socialistickým hospodárstvom a spoločenským zriadením sa vytratili a, naopak, do súčasného jazyka preniklo mnoho anglicizmov a internacionalizmov. Táto okolnosť však nepredstavuje pre slovenčinu nijaké ohrozenie. Slovenský jazyk si vypracoval svoju imunitu aj vďaka tomu, že bol vo svojich dejinách vždy otvorený. Prijímal lexikálne prvky z iných jazykov, s ktorými prišiel do styku. Boli to predovšetkým latinizmy z latinského jazyka (a cez latinčinu aj grécizmy), bohemizmy z češtiny, germanizmy z nemeckého jazyka, galicizmy z francúzštiny, italizmy z talianskeho jazyka, menej hugarizmy z maďarského jazyka. V poslednom čase preberá najmä anglicizmy a amerikanizmy z anglického jazyka a jeho amerického variantu.

Slovenský jazyk sa od 1. mája roku 2004 stal jedným z oficiálnych jazykov Európskej únie.